Jar života

Autor: Mária Roháčová | 6.3.2012 o 22:47 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  57x

Kráčal tmavou cestou a odvšadiaľ sa ozývalo len zlovestné ticho hôr. Ticho pred búrkou. Nevidel blesk, nepočul hrom, no vedel, že existujú. Vedel, že prídu. V polke cesty sa otočil a pozrel za seba. Mal pocit, že je niekto za ním. A v tom sa to stalo.

 

Ticho preťal výkrik. Radostný výkrik. A vtedy vedel, že je jeho čas. Zavrel oči a videl starú tvár, ako sa na neho usmieva a ukazuje mu, nech vstúpi. Vstúpil teda. Radostné výkriky, kopa svetiel, jednoducho hromy a blesky. Usmial sa, takéto privítanie nečakal. Tlieskali, volali na slávu, a to ho ani nepoznali. Netušili, čo im prinesie. Ale vôbec. Čo ak prinesie skazu, vojny, katastrofy, chudobu? No čo ak radosť, šťastie, spokojnosť a prosperitu? To nikto netuší, dokonca ani on. No aj tak z každej strany počuje niečo iné. Zastane a započúva sa teda do tých krikov. Celkom sa mu to páči. Taká zmes.

„Šťastný nový rok!“

„Happy new year!“

„Bonne année!“

„Feliz ano novo!“

„S novym godom!“

 

Všetci mu prajú šťastie? Alebo ako to má chápať? Alebo všetci chcú, aby bol šťastný? Tí ľudia by sa mali jasnejšie vyjadrovať. Vydá sa teda na tú svoju púť. Či bude krásna, či nie, to nikto nevie. Prešiel január a on prešiel dvanástinu svojej cesty. Niekam privial sneh, niekam dážď, niekam poslal slnko. Podľa vlastného uváženia. Blížila sa polka februára a ľudia sa k sebe správali sladko, milo. Tak to teda urobil aj on. Obehal všetkých svojich priateľov. Prišiel k Bohu a objal ho. Boh sa ho láskavo pýta:

„Čo to robíš?“

„Objímam Ťa.“

„Ale prečo?“

„Lebo to robia ostatní. Patrí sa to.“

„Ale prečo teraz?“

„Ja neviem, vravia, že tento deň je na to stvorený.“

„Každý deň je na to stvorený.“

 

Bol prekvapený. Mal nad čím premýšľať. Boh mu vravel, že každý deň by k sebe mali byť ľudia milí a pozorní. No prečo to tak nie je? Išiel teda ďalej, až došiel ku koncu februára. A ľudia k sebe milí a pozorní neboli. Nie všetci. Prekvapovalo ho, ako sa tešia, že je ďalší mesiac za nimi. Azda je to dôvod na radosť? Prečo sa tešia, že sú mesiac bližšie k smrti? Prečo? Prečo si neužívajú každý deň a dúfajú, že už čoskoro príde nový? Čo také zlé sa deje? Nechápal to. No mal ešte desať dvanástin cesty. Snáď to pochopí. Pri konci marca však už nechápal nič. Ľudia vítali prvý jarný deň. Prečo? Prečo tak nevítajú každý deň? Išiel teda zasa za Bohom.

„Bože, povedz mi, čo sa to deje?“

„Čo tým myslíš?“

„Prečo si tí ľudia neužívajú dni naplno? Prečo? Prečo vítajú vždy len jeden? Môj prvý deň ma tu vítali. Potom v strede februára sa objímali a bozkávali. Ku koncu marca vítali jar. Prečo nevítajú každý deň tak, ako každý rok?“

„Tak na to Ti odpoveď nedám. Na to musíš prísť sám.“

 

Tak teda sklamane putoval. Čakal jasnú odpoveď, no nedočkal sa jej. Akoby mu to nechcel povedať. No prečo? Má si to zistiť sám? Asi áno. Tak sa teda rozhodol, že táto štvrtina života, ktorú má za sebou, táto jeho jar života, musí skončiť. Nevedomosť musí odísť. A on sa pohol ďalej. Konečne už nemusel chodiť po štyroch nohách, ale mohol chodiť po dvoch. Leto jeho života ho vítalo. A aj on vítal každý jeden svoj deň, pretože ho môže prežiť iba raz. Nech si ľudia vravia, čo chcú, on si to tu užije. Má len dvanásť mesiacov, už len deväť. Tri mesiace, jar života, prešla tým, že spoznával svet. Spoznával, kto sú ľudia, kto je vlastne on. Teraz to už tušil. Už nebol bezmocným bábätkom sledujúcim svet. Už bol mladou osobnosťou. A bol zvedavý, čo ho na ďalšej ceste čaká.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?