Rozhovor s Bohom(?)

Autor: Mária Roháčová | 16.1.2011 o 17:43 | Karma článku: 6,16 | Prečítané:  788x

Ležala som v tme a v tichu. Bolo dávno po polnoci, nočný ruch ustal, celé mesto spalo. Cítila som sa zvláštne. Doteraz som nechápala, ako môže byť niekto, kto nič necíti. No keď som tak ležala minútu-dve-polhodinu, zistila som, že vlastne neviem opísať čo cítim.

Nebola som smutná, ale ani veselá. Nebola som unavená, ale ani čulá. Nemala som pozitívne myšlienky, ani negatívne. Len som ležala a existovala. Premýšľala som, čím som si zaslúžila ďalšiu ranu. Čo som také urobila. Chcela som plakať, nemohla som. Chcela som sa smiať, nemohla som. Mala som pocit, že nič nemôžem. Že sa nemám s kým porozprávať, komu zdôveriť. Pýtala som sa, prečo je to tak. No v tom mi napadlo, že tu predsa len niekto je. Že je okolo mňa aj niečo iné, ako moje bezduché, neemotívne myšlienky. Pozrela som von oknom, kde som vďaka hmle videla akurát hmlu. Prekvapivé, viem.

"Prečo? Prečo je to tak? Prečo som zasa na hrane? Čo som urobila? Prečo mi to robíš?"

Pýtala som sa prázdnoty okolo. Nevedela som, či to vravím sebe, anjelom okolo, alebo tej nespútanej a nevyspytateľnej energii, ktorú nazývam Boh. Nikto mi neodpovedal. Bolo ticho. No v duši sa mi začali tvoriť nové otázky. Veľa otázok, na ktoré som tušila odpoveď, no aj tak som sa ich pýtala. Koho, to neviem. Kládla som otázky doslova do vetra. No cítila som sa ako bez duše.

"Pane Bože, ak si tu, tak mi prosím pomôž."

Na nič viac som sa nezmohla, sama neviem prečo. Zasadila som akési semienko, a nevedela, čo z neho vznikne. Akonáhle som dopovedala posledné slovo, cítila som, že sa mi po tvári niečo kotúľa. Niečo vlhké. Voda. Slza. Po dlhej dobe prvý náznak emócie. Nevysvetliteľnej.

"Bože, to ty?"

Opýtala som sa a pocítila, ako mi po tvári stekajú ďalšie slzy. Ani neviem ako, ale zrazu to išlo všetko von. Všetky neopýtané otázky, všetky nepočuté odpovede.

"Prečo? Prečo práve ja? Viem, že musím poznať smútok, aby som poznala šťastie. Viem, že musím poznať trpkosť, aby som vedela, čo je sladké. Viem, že po pýche nasleduje pád. A viem, že bez toho pádu by som nebola človekom. Ja viem, že mi dávaš príučku. Aj keď o tebe hovoria, že si milostivý a milosrdný, neverím tomu. Nie si. Si len spravodlivý. Každému dáš, čo si zaslúži. Skôr či neskôr. Veď tvoje mlyny sa krútia, a kto sa ich pokúsi zastaviť, dopadne ako Don Quijote. Ja to viem. Ja som si to uvedomila. Viem, že som nemala urobiť veci, čo som urobila. Viem, že som mala urobiť veci, čo som neurobila. Viem. Ja to všetko viem."

Padla som z postele rovno na kolená. Myslela som si, že nikdy neklesnem tak hlboko. No vtedy som si to uvedomila. Padnúť na kolená a prosiť o odpustenie z nás nerobí menších, ale väčších ľudí. Priznať si chybu a oľutovať ju, to je to, čo nás robí ľuďmi. Cítiť, či už zlé alebo dobré, to nás rozlišuje od strojov. To nás robí ľudskými. Padnúť na kolená neznamená klesnúť, ale stúpnuť. Nemáme sa za čo hanbiť, keď na kolenách plačeme. Na to by sme mali byť hrdí. Mali by sme byť hrdí, že máme v sebe toľko citov, že sa vieme smiať aj na bežných veciach. Že vieme plakať z maličkostí. Že sa vieme potešiť aj zdanlivo nevýznamným veciam. Dokonca aj to, že sa povýšime nad ostatných, aj to k tomu patrí. No musíme rátať s dôsledkami.

Mama mi predtým hovorila, nech si vytiahnem niektorú z anjelských kariet, nech viem, ktorého anjela prosiť. Týmto veciam som neverila a brala ich s nadhľadom. No pre pokoj v duši a rodine som si teda kartu vytiahla. Michal. Bojovník, ktorý vraj držal kľúče od brány nebeskej. Tak som to skúsila. A v tú osudnú noc som si to uvedomila.

Či už prosíme anjelov, Boha, Budhu, alebo hocikoho, stále sa niečo stane. Či však pre to, že prosíme, to je otázne. V tú noc som vedela, že je pri mne niekto. Niekto neviditeľný. No to, že niečo nevidím, neznamená, že to nie je. Niekto bol pri mne, niekto dal priechod mojim emóciám, niekto mi pomohol plakať, dostať to zo seba. Opýtať sa a odpovedať. Skutočne neviem, kto to bol. Neviem, ako by som ho nazvala. Azda Boh.

Pár ľudí mi dávnejšie povedalo, že Boh na mňa zanevrel, že ma bude trestať. Prečo? Preto, lebo som odišla z cirkvi. No ja stále vravím jedno. To, že neverím v cirkev a Bibliu, to, že neverím v skupinu ľudí spievajúcu a modliacu sa a v knihu, spísanú človekom a preškrtanú tiež človekom, v ktorej je toľko omylom a krutostí, to ešte neznamená, že neverím v Boha. To, že nemám ruženec a kríž na hrudi, to, že si nepredstavujem, že akýsi dedko s dlhými bielymi vlasmi sedí na oblaku, to, že sa nemodlím obrazu či soche, neznamená, že neverím, že niečo, či skôr niekto, tu je. Je lepšie mať kríž v srdci, ako na hrudi. Ja viem, že je niekto pri mne. Ja viem, že som ignostik, a som na to hrdá. To, že sa pýtam druhých: "Povedz mi kto je podľa teba Boh a ja ti poviem, či podľa mňa existuje" neznamená, že som ateista, či satanista. To vôbec nie. Pre každého je Boh niekým iným, a to rešpektujem. Som zvyknutá aj na kontraotázku: "Čo ty?". Vždy len odpoviem:

"Ak je podľa Teba Boh deduško s bakuľkou, ktorý si vyžaduje, aby sme mu spievali, modlili sa a dávali obety, či presviedčali iných o vlastnom názore na neho, tak podľa mňa neexistuje. Ak je podľa Teba Boh obraz, ku ktorému sa modlíme, či soška, ktorú uctievame, tak podľa mňa neexistuje. Ak je podľa Teba Boh ten, kto sa pri nemodlení a nechodení do chrámu na nás nahnevá a zošle koniec sveta, pričom zachráni len svoje "ovečky", tak podľa mňa neexistuje. Ak nevieš povedať, kto je podľa Teba Boh, tak sa zamysli. A ak mi tvrdíš, že Boh je energia, ktorá je tu okolo a núti veci k pohybu, kontroluje ich a posiela nám nebadané znamenia, ak je to sila, ktorá pomáha svetu točiť sa a existovať, ak je to sila, ktorá Ti dá čo si zaslúžiš, ktorá reaguje na Tvoje myšlienky a pomáha Ti byť človekom či už v dobrom alebo v zlom, tak podľa mňa existuje."

Uvažovanie o existencii Boha, pokiaľ tento pojem nie je presne vymedzený, je zbytočné. Je to len bludný kruh. No pokiaľ vieme povedať, kto to je, či čo to je, zmysel to má. Vtedy má zmysel diskutovať. Veď keby sme nevedeli vysvetliť, ako vyzerá skriňa a pes, považovali by sme psa za skriňu a skriňu za psa? "Čo značí meno? To, čo ružou zveme, pod iným menom tiež by voňalo." Preto sa sama seba pýtam, s kým som sa to vlastne rozprávala, kto mi pomohol. Bol to Boh? Celé tieto diskusie o existencii Boha sú uzavretým kruhom, z ktorého sa nedá dostať. V nekonečnom rozoberaní sa niekedy cítim ako Yossarian. Hoci rebelujem, nerebelujem proti skutočnosti, ale proti absurdite. Neutekám pred skutočnosťou toho, že je to bludný kruh, ale pred absurditou toho, že to bludný kruh je. Nezamýšľam sa nad skutočnosťou toho, že odpoveď na: Kto je Boh? nám nikdy nebude známa, ale nad absurditou toho, že odpoveď na: Kto je Boh? nám nikdy nebude známa.

A to je veľký rozdiel. Nech už som sa rozprávala v tú noc s hocikým, nech už som na kolenách plakala pred hocikým, pre mňa to bol Boh. On mi dal otázky, on mi dal odpovede, on mi dal silu a city. V tú noc som vedela, že tam so mnou niekto je, že je to on. Že sa rozprávam s Bohom.

Nie som zúfalá, ani smutná, len premýšľam.


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?