Časy, keď boli LP pre mňa vrcholom nu-metalu, dávno vymizli. Ich najlepšie hity ako Numb, In the end či, Somewhere I belong upadli. Spolu s LP. No keď som počula, že sa LP vracajú, tešila som sa ako malé dieťa. No po vypočutí ich albumu mi bolo zle. Skutočne. Taký „popkultúrny žvást“, to bola hotová katastrofa. Prispôsobili sa tomu, čo „letelo“. A to nemali. Mali dosť bohatú základňu fanúšikov na to, aby pokračovali v tom, v čom boli zaujímaví a špeciálni. No namiesto toho sa vybrali spolu ruku v ruke s komercializáciou. Možno si získali 15ročné deti a ľudí, ktorí dovtedy ich hudbu nechápali, no stratili svojich fanúšikov. Väčšinu. V dnešnej dobe už letia len žvásty a škriekajúce speváčky, ktoré asi napodobňujú Enrique Iglesiasa. Ten vždy v piesňach plakal a ujúkal. No bol tým typický a originálny, ale len bol. Môže sa poďakovať sirénam.
Surfovala som si po youtube a keď som počula niektoré hity Beyonce a Rihanny, nemala som slov. Hrôza. Všetko na jedno kopyto. Povrieska si, poplače ťahavým hlasom, toť vše. No existujú aj horšie prípady. Keď som si pozrela videoklip vraj „speváčky“ Vanessy Hudgens Sneakersnight, išla som odpadnúť. Spievať o topánkach a vrtieť pri tom zadkom. No zbohom. To sme dopadli. Prečo som len to youtube zapínala?!
No táto vec sa netýka len zahraničnej sféry. Aj u nás, na Slovensku, máme pár takých komerčných králikov. Napríklad Desmod. Kedysi som ich zbožňovala. Nebol deň bez Dobrého nápadu alebo Hemeroidov. No teraz, keď prešli na komerčnú vlnu, mi ich hudba pripadá taká, ako ostatné. Oničom. Stále to isté. Stále ten istý typ. Jeden-dvaja interpreti, ešte sa dá. Ale takmer všetci? To už nie. Ešteže aspoň druhá z mojich obľúbených skupín sa vrátila k dobrému základu. Hovorím o IMT Smile. Hity ako Nepoznám a Vrany boli taktiež na dennom poriadku. Prešli si viacerými etapami, no zakotvili pri tom starom dobrom, obľúbenom. Aspoň niečo ešte môžem počúvať.
Viem, že mnohí ma majú chuť ukameňovať, hlavne pubertiačky, no čo už. Musela som zo seba tento pocit dostať a podeliť sa s ním s ostatnými. Možno nájdem spriaznenú dušu, ktorej ujúkanie typu Hush hush, If I were a boy alebo Russian rulette ide tiež na nervy. A vyhlásenia typu, že táto pieseň je iná ako ostatné, pričom som medzi piesňami na albume nenašla rozdiel, taktiež. Možno sa pýtate, prečo to teda počúvam. Nepočúvam. Začnú úvodné tóny a vypínam rádio. Youtube už pre istotu nezapínam vôbec. A prečo o tom píšem? Lebo. Možno nájdem spriaznenú dušu, ktorej sluch, takisto ako ten môj vyškolený 12timi rokmi ZUŠky, neznesie podobné veci.
